V priemerne veľkom kaštieli majiteľa,,stoličkárne" vo Veľkých Uherciach Toneta sídlilo, okrem neho samotného,Gestapo. Tak ako poslúžili ľuďom z celej Európy jeho ohýbané stoličky(vraj sa tak vyrábali ako prvé na svete), tak poslúžil i jeho domov a tedai on sám, ako miesto, kde sa mohli usadiť ,,gestapáci" (on však nebol prvýšľachtic na svete ako jeho ohýbané stoličky).
Po vypuknutí povstania začalo povrávať, že Kolačnobude vypálené spolu s obcou Skýcov, pretože sa stalo miestom, kde sa partizánomdobre darilo. V obci žil jeden ,,polesný", volal sa Doboš, ktorý bol zadobrei s partizánmi i s Nemcami - vojakmi i Tonetom. Keď satieto reči začali šíriť s väčšou intenzitou a Doboš zistil, žei samotní Nemci sa chystajú na takýto zásah, bol sa prihovoriťu Toneta za obyvateľov Kolačna. Ood neho zasa očakával, že sa prihovoríu veliteľa tamojšej posádky. Nakoniec to dopadlo tak, že veliteľprisľúbil, že Kolačno nevypáli, ak sa sám na vlastné oči presvedčí, že partizániokolo Kolačna nie sú. Za veliteľovho sprievodcu po lese bol vybratý 15 ročný ŠtevkoJančich ml. Na túto úlohu ho navrhol ,,polesný" Doboš, ktorýho mal rád a chcel si ho dokonca adoptovať - mal len tri dcérya zrejme chcel mať i syna ako nástupcu . Veliteľ samozrejme žiadneho partizánanevidel, pretože Doboš stihol včas všetkých varovať a tí sa stiahli ďalejdo hôr. Napriek tomu, že v dedine sa našli ľudia, čo hundrali na Dobošovudvojtvárnosť, museli uznať, že jeho zásluha pri ochrane Kolačna , jeneodškriepiteľná. Po ukončení vojny zobrali jednotky NKVD Doboša do nitrianskeho väzenia. Našťastie jeden zo sovietskych partizánov, ktorí sa skrývali okolo Kolačna v inkriminovanom období, si na jeho počin spomenul a telefonicky vybavil Dobošovo prepustenie. Aj by sa tak nestalo, zrejme by skončil medzi stovkami zajatých mužov a žien, ktorí sa nikdy nevrátili zo Sovietskeho zväzu.