Bola jeseň. Myslím, že ,,päťdesiat deväť ". JánJančich, vedúci Oddelenia informačnej sústavy v elektrárniv Zemianskych Kostoľanoch, sa spolu so svojím spolupracovníkom vracali zoslužobnej cesty vlakom domov. V kupé sedeli spolu s dvomi ďaľšími mužmi.Po chvíli cesty, keď ich rozhovor utíchol a začuli rozhovor dvochspolucestujúcich, zistili, že ich susedia sa zhovárajú nemecky. Ján, zhovorčivý človek, sa im prihovoril svojoulámanou nemčinou, ktorou pred pätnástimi rokmi prekvapil vojaka, ktorý imvykopol vstupné a zároveň kuchynské dvere hľadajúc partizánov. Nemci boli,ako z rozhovoru vysvitlo, práve prepustení vojnoví zajatci. Sedeliv Ilave. Vracajúc sa domov pozerali z okien po krajine, ktorá sa napätnásť rokov stala ich núteným domovom.Z Jánom sa rozprávali ako vedeli. Pomáhali si i rôznymi gestami. Zrazujeden z nich vytiahol ošúchanú fotku malého dieťaťa. Z fotky sa naJána usmievalo malé , pekné dieťatko, malý chlapček. ,,Mein Sohn."- hovorí ten,čo fotku vytiahol z vrecka a pokračuje: ,,Ich habe ihn noch nichtgesehen...Jetzt ist er fünfzehn Jahre alt." -smutným hlasom vraví svetlovlasýasi tridsať päť až štyridsať ročný muž. Napriek tomu, že na chvíľu zosmutnel, domov sa tešil. Žena, ktorú naposledy videl v štyridsiatom štvrtom, na nehočakala doma, so synom, ktorého vlastne ešte ani nevidel.
Žeby i títo boli takí ? To bolo vojnou. Veď títonie sú takí. Aspoň tak nevyzerajú. V hlave sa Jánovi znovu premietalispomienky na október 1944, keď im ten nemecký zloduch vyrazil vchodovéa zároveň kuchynské dvere. Neskôr sa pokúšal predstaviť si, aké by bolo,keby mu niekto nedovolil byť so ženou a synom. Ozaj si zaslúžili takýkrutý trest?...